V kolíske japonského nožiarstva

Dlhoročná prax v zahraničnom obchode ma naučila, že ak chce človek prevádzkovať určitú činnosť dlhodobo a seriózne, je nevyhnutné spoznať osobne ľudí, s ktorými hodlá kooperovať. No nestačí krátke stretnutie na výstavách a veľtrhoch. Je potrebné zažiť ich v ich prostredí, tam kde žijú, pôsobia a vytvárajú predmet nášho vzájomného vzťahu. Pre Japonsko to platí dvojnásobne. 

Rozhodovanie o tom, kam povedie moja prvá „nožiarska“ cesta, nebolo vôbec náročné. Mohol som síce zvoliť metódu postupného spoznávania, začať okrajovými oblasťami a dopracovať sa až k tým rozhodujúcim. No ja som si vybral skokovú metódu a „skočil“ som hneď do kolísky japonského nožiarstva. Cieľ cesty bol jasný – Seki.

Na to, aby sme zistili prečo práve Seki sa považuje za priekopníka výroby mečov a nožov, musíme samozrejme načrieť do histórie. A to poriadne hlboko. Už začiatkom 13. storočia sa tu usádzali prví kováči. Dôvod bol jednoduchý. Kvalitný železorudný piesok, dostatok borovicovej rašeliny a zdroje vody. Pridanou hodnotou je blízkosť dvoch dôležitých riek Nagara a Itadori. O sto rokov neskôr tu už sídlilo viac ako 300 kováčov. Tí si na svoje prišli hlavne medzi rokmi 1400 a 1600, kedy sa Japonsko zmietalo v nespočetných občianskych vojnách. Šogúni si na riešenie svojich mocenských záujmov najímali chrabrých samurajov. Chrabrosť je dobrá vlastnosť, no bez spoľahlivého meča veľa nezmôže. A práve tie zo Seki sa stali najžiadanejšími. Ich pevnosť a remeselná dokonalosť si len ťažko hľadali konkurenciu. Odvtedy sa celých 800 rokov odovzdávali skúsenosti majstrov z pokolenia na pokolenie a názov Seki na čepeliach je zárukou ich kvality.

Seki je považované za centrum nožiarstva i geograficky. Leží totiž v strede japonského súostrovia. Patrí do prefektúry Gifu na ostrove Honšu a od hlavného strediska prefektúry leží len pár kilometrov. Pri ceste do Seki je najvhodnejšie pristáť v Nagoji. Tá je asi 50 km južnejšie. Nasadnete na vlak, prestúpite v Gifu Hashima a ste na mieste. Mne cestovanie značne uľahčil Katsumi Sumikama, majiteľ značky KASUMI, ktorý ma čakal s autom na letisku v Nagoji. Ani nie za hodinku sme dorazili do Seki. 

Na japonské pomery malé mesto s 90 000 obyvateľmi pôsobí akosi ospalo. Nízke stavby a riedka premávka vytvárajú vítaný kontrast k mega konglomeráciám typu Nagoja, Osaka alebo Tokio. Mestečko je obkolesené lesmi, čo hneď zaregistrujete pri hlbokých nádychoch čerstvého vzduchu. Po predošlej dohode s Katsumim budem bývať v tradičnom hoteli, aby aklimatizácia na Japonsko prebehla čo najrýchlejšie. Bolo to správne rozhodnutie. Po povinnom vyzutí sa vchádzam do neuveriteľne priestrannej miestnosti. Celá izba je zariadená tradične, nízky stolík, pri ktorom sa sedí na zemi, miesto postele tatami... áno, takto som si to predstavoval, neskrýval som svoje nadšenie. To už som menej zdieľal pri pohľade na návody na obsluhu kúrenia, chladenia, televízora a internetu v plynulej japončine. Akosi som pozabudol, že do tradičných hotelov chodí výlučne domáca klientela. Ako sa neskôr ukázalo napríklad hneď pri raňajkách, bol to striktne „no english“ hotel. Aké romantické, povedal som si a vychutnával ozajstný japonský život. V chladnom počasí prišli vhod typické horúce kúpele na najvyššom podlaží, v ktorých som sa každú noc rozmrazoval. O vychytenosti tohto hotela svedčí i fakt, že sem prichádza japonský cisár na tradičný rybolov za pomoci uviazaných kormoránov. Rieka Nagara tečie priamo popod okná hotela. 

Tradičný hotel v Seki...

...ešte tradičnejšia izba...

...najtradičnejšie raňajky

Zlatý klinec mojej cesty bol naplánovaný hneď na druhý deň. Katsumi mi s neskrývanou, no zaslúženou hrdosťou zvestuje: „Zažiješ to, čo sa podarí len máloktorému Japoncovi. O cudzincoch ani nehovorím. Na tento deň nikdy nezabudneš.“ Hneď na začiatku poviem, že mal úplnú pravdu a vôbec nepreháňal. Jeho priateľ a tútor Fujiwara Kanefusa predstavuje 25. generáciu kováčskeho klanu, ktorý dodnes kuje tradičným spôsobom preslávené japonské meče. Aby sme si význam tejto informácie vedeli lepšie predstaviť, skúsme predpokladať, že člen klanu v priemere splodil svojho potomka vo veku 25 rokov. Ak tieto čísla vynásobíme, šokujúco zistíme, že sme sa dostali do 14. storočia! A tu žarty končia. Komu česť, tomu česť. V duchu rozmýšľam, ako takémuto človeku dostatočne prejaviť úctu. 

Majster Fujiwara-san nás očakával vo svojej dielni, ktorá je súčasťou jeho domu. Dnes si musel privstať, aby stihol dobre rozpáliť svoju vyhňu. Žiaden plyn, poctivá rašelina. Všetko v dielni vrátane majstra vyzerá ako z dávnych čias. Človek aspoň vie, že je na správnom mieste. Kým sa majster pripraví, prezerám si suroviny. Kera, tamahagane, nabegane, hochotetsu, polovýrobky...cítim sa ako v kabinete plnom učebných pomôcok. Z toho je jasné, že majster má aj spoločenské „povinnosti“. Miestna asociácia ho nominovala ako šíriteľa a ochrancu tradičných remesiel. Ťažko si predstaviť vhodnejšieho adepta. 

Na scénu prichádzajú dvaja pomocníci. Kanefusa junior s priateľom. Práve sa dívame na 26. generáciu a zdá sa, že o budúcnosť je postarané. Majster ručným mechom rozpáli vyhňu a vyťahuje z nej rozžeravený kus ocele. „To je pravá tamahagane,“ šepne mi do ucha Katsumi. Na majstrov pokyn, začnú pomocníci búšiť dlhými kladivami na žeravú oceľ. Rytmus určuje majster. Hluk a iskry vyplnia priestor dielne. Po chvíli majster priloží na rozžeravený hranol sekerku a pomocníci po nej začnú udierať. Majster zručne prekladá oceľ a celý proces sa opakuje. Áno, tak sa kuje do nekonečna hagane japonského meča. Výsledkom je prvotriedna oceľ zbavená všetkých nežiaducich prímesí. Fujiwara-san zrazu ukáže na mňa. Chvíľu váham, no výzva „podieľať sa“ na kutí tamahagane je silná. Beriem do rúk ťažké kladivo a majster udiera svojím malým do rytmu. Neustále zrýchľuje a po očku sleduje pachtiaceho sa cudzinca. Musím vydržať, hovorím si v duchu a zisťujem, že pri tomto tempe je čoraz ťažšie sústrediť sa na presnosť. Nevzdávam sa napriek pocitu, že tu niekto brutálne zakúril. Majster ocenil moju snahu a pozvoľne znižoval frekvenciu úderov. Moje nadšenie potlačilo akúkoľvek únavu, čo majster kvitoval svojím úsmevom.

Majster Kanefusa Fujiwara pri práci 

Z kováčskej dielne sme sa pohli do vedľajšej miestnosti. Tam mladý učeň trpezlivým tepaním vyrába šablóny drakov, ktoré sa vyrážajú na hotové čepele. To som ešte netušil, že to najlepšie je stále pred nami. Vošli sme do majstrovej pracovne. Po stenách viseli certifikáty, ocenenia a ďakovné listy. Napríklad od americkej ambasádorky, ruského veľvyslanca a ďalších významných osobností. Fujiwara-san mi vysvetlil ako sa dekoruje drevené puzdro, čo je to tsubaya a načo slúži mekugi kolík. Taktiež som sa dozvedel ako sa aplikuje koža z raje na rukoväť meča. V tom sa ozval zvonček, ale rozprávky nebol koniec, naopak, začiatok. Po chvíli majster priviedol do miestnosti elegantne oblečeného a veľmi distingvovane vystupujúceho muža. Ospravedlnil sa nám, že musí niečo vybaviť. Keďže komunikácia prebiehala v japončine, Katsumi mi usilovne prekladal. Vysvitlo, že majster pracoval na jednej objednávke, meči katana. Meč dokončil, no objednávateľ medzičasom umrel. Mladý muž v miestnosti je syn objednávateľa a prišiel vyzdvihnúť tovar. Fujiwara-san nakrátko odišiel a priniesol drevenú debnu. Otvoril ju, opatrne vybral katanu starostlivo zabalenú v textílii a s pokorou ju podal budúcemu majiteľovi. Ten sediac na podlahe vystrel ruky, mlčky vzal meč a nehybne ho dlhé minúty priam hypnotizoval. Po chvíli precitol a ospravedlňujúco sa usmial. Uvedomil si, že v miestnosti nebol sám. A potom urobil čosi nečakané. Vystrel ruky a podal mi tú nesmierne vzácnu zbraň. Katsumi mi rýchlo šepol: „Nesmieš sa dotknúť ostria.“ Meč s 3000 vrstvami v hodnote 20 000 EUR sa mi dostal do ruky. Bol to zvláštny a ťažko opísateľný pocit. 

Odovzdávanie katany

Popoludnie sme strávili v Katsumiho kráľovstve. Jeho Sumikama Cutlery sa nachádza v priemyselnom parku v časti Hidase. Pozostáva z administratívnej budovy a výrobnej haly. Vzorkovňa je dimenzovaná skutočne veľkoryso. Rozmerné rokovacie stoly potvrdzujú, že značka KASUMI patrí medzi tie najvyhľadávanejšie. Pri výbere tohto názvu mal Katsumi Sumikama hneď niekoľko dobrých argumentov. Človek s takýmto krstným menom ani po inom nemôže siahnuť. Okrem toho hory v okolí Seki sú často jemne prekryté hmlou a práve výraz kasumi pomenováva tento úkaz. No a do tretice kasumi v japonskom kováčskom remesle znamená prekladanie a kovanie dvoch rozdielnych materiálov. Takže v prípade nosného programu Sumikama Cutlery rady nožov Kasumi Damascus môžeme hovoriť o trefe do čierneho. 

Sídlo Sumikama Cutlery

Z administratívnej budovy prechádzame do expedičného centra. Tu má činnosť pod palcom čiperný senior. Katsumi ma zoznamuje so svojím otcom, zakladateľom firmy. Ten má i vnuka, takže budúcnosť rodinného podniku je zabezpečená. Vo výrobnej hale očividne vládne dobrá organizácia. Jednotlivé pracoviská na seba logicky nadväzujú. Nevidno pobehovať pracovníkov sem a tam. Každý má svoje miesto, na ktorom trpezlivo vykonáva svoju prácu. Prebieha tu takmer kompletná výroba. Chýba len ťažký lis na prvotné vyrážanie čepelí. Túto činnosť zabezpečuje Sumikama-san dodávateľsky. Proces preto začína frézovaním. To vykonáva moderný stroj, na ktorý je majiteľ právom hrdý. Je to jediné plne automatizované zariadenie v celej hale. Všetky ostatné úkony vykonávajú skúsení remeselníci na kotúčových brúskach, leštičkách, kameňoch a pomocou stĺpových vŕtačiek. Podiel ručnej práce je enormný. Je vzrušujúce sledovať zrod nožov, ktoré sa stali v triede damascénskych čepelí symbolom. 

Ručné brúsenie nožov Kasumi Damascus

Tento intenzívny deň plný zážitkov sme zakončili návštevou kováčskeho múzea. Exponáty nožov a mečov sa striedali s audiovizuálnymi prezentáciami. Každý október sa múzeum stáva centrom akcie Seki Cutlery Festival. V jeho okolí a priľahlých uličkách si rozložia svoje stánky miestny výrobcovia kuchynských, vreckových a iných nožov a čepelí. Seki sa právam hrdí prívlastkom – mesto čepelí.

Exponát miestneho múzea

©2010-2018 Copyright Roman Ulík, Nippon Knives, www.japonskenoze.sk, všetky práva vyhradené

Fotografie a texty sú chránené autorským zákonom a ich použitie bez súhlasu autora nie je možné.