ÚvodBlogAritsugu

Aritsugu

„Keď pôjdeš do Kyota, musíš navštíviť Aristugu,“ povedal mi Shinsuke Hokiyama, majiteľ firmy vyrábajúcej nože značky Sakon. „Je to najstaršia predajňa nožov v Japonsku a ročne tam dodávam 10 000 nožov,“ doplnil so svojím typickým úsmevom.

Zo Shinsukeho rozprávania som sa dozvedel, že Aritsugu vznikol v roku 1500 a funguje dodnes. To znamená, že s veľkou pravdepodobnosťou ide o najstarší nožiarsky obchod nielen v Japonsku, ale zrejme na celom svete. V jeho hlase som zaregistroval zaslúženú hrdosť dodávateľa na takéto vychytené miesto. No bolo tam ešte čosi. Niečo ako vnútorné sklamanie či skôr previnenie. A potom to prišlo. „Terakubo-san požaduje viac ako 10 000, no naše kapacity nám to neumožňujú,“ zaznela výčitka, tak typická pre Japonca.

Viac mi nebolo treba a návštevu Aritsugu som ihneď zakomponoval do svojho kyotského programu. Shinsuke mi s tradičnou japonskou starostlivosťou nakreslil plánik, ako sa tam dostanem. „Kvitnú sakury, takže zohnať hotel v Kyote je priam nemožné. Ale nič sa neboj, sám Terakubo-san, prezident Aritsugu ti zarezervoval Kyoto Central Inn, ktorý je neďaleko jeho obchodu. Nezabudni mu priniesť ten váš skvelý likér /Demänovka :-)/, to ho poteší. Zo Seki Hashima sa dostaneš shinkanzemom do Kyota za necelú hodinku. V Kyote presadneš na Hankyu line a vystúpiš na stanici Kawaramachi. Tam nájdeš svoj hotel.“

Nebudem zdržovať opisom Shinsukeho itinerára, bol proste japonský. Obsahoval ulice, svetelne križovatky, popisy a názvy budov...len blbec by netrafil. Po viac ako hodinovom blúdení po miestnych uličkách, zastavujúc skupinky mladých ľudí u ktorých som predpokladal znalosť angličtiny, som bol rád, že som si na tento bod programu vyárendoval dostatok času. Po niekoľkých inštrukciách pomoci chtivých Japoncov som sa ocitol na miestnom trhovisku. Bolo tvorené nekonečným množstvom úzkych križujúcich sa uličiek. Míňajúc obchodíky ponúkajúce všetko od bambusových výhonkov cez sušené ryby až po elektroniku som strácal i posledný kúsok nádeje. Tu predsa NEMôŽE byť obchod zo 16. storočia. Začal som preto pomaly prehodnocovať priority. Veď nakoniec aj nájsť cestu späť na hotel poteší, nemusím mať predsa všetko. A v tom to prišlo. Po pravej strane sa mi zjavilo nenápadné priečelie malého obchodíka s ešte nenápadnejšou drevenou vývesnou tabuľou. ARITSUGU!

Prvým dojmom bolo sklamanie. Tak toto som hodinu a pol hľadal? Veď je to obchodík menší ako moja kancelária. Azda sa tam ani nezmestím. No pomaly ma začala opúšťať zlosť a vyčerpanosť z nekonečného blúdenia a zmysly sa hlásili opäť do služby. Zrazu som videl množstvo turistov, ktorí obdivujú haldy špičkových nožov. Všetko malo systém a poriadok. Tí, ktorí si nôž už vybrali, pozorovali ako ho skúsený remeselník dobrusuje na extra jemnom brúsnom kameni. Potom sa posunuli k ďalšiemu majstrovi, ktorý do čepele vytepal meno budúceho majiteľa v kanji znakoch. Celý proces bol ukončený vkusným zabalením noža a jeho odovzdaním.

„Hľadám pána Terakuba“, povedal som prvému voľnému predavačovi. Premeral si ma s prekvapivým výrazom, vypýtal moju navštívenku a zmizol kdesi v zadnom trakte obchodíka. O chvíľu prišiel i so sivovlasým starčekom opásaným červenou zásterou. Predstavil som sa, no moje meno na starčeka očividne nezapôsobilo. Skúsil som to inak: „Posiela ma Shinsuke Hokiyama“. Zase nič. Aha, už to mám! Otvoril som tašku a vybral fľašku demänovky. Starček ožil: „Áááá, Hokiyama-san...“

O tom, že ma prezident Aritsugu vzal na milosť svedčil fakt, že sa so mnou posunul stranou, kde sme mali ako také súkromie. Slušne som poďakoval za rezerváciu hotela a spustil vodopád otázok, ktoré som si pripravil. Mladý predavač sa ochotne podujal k tlmočeniu. Dozvedel som sa, že zákazníkmi sú okrem turistov tí najváženejší japonskí šéfkuchári, že nože sa predávajú výhradne len za hotovosť, neprijímajú sa žiadne platobné karty alebo šeky, že dopyt neustále prevyšuje nad ponukou, že vzhľadom na veľmi prísne kritéria stať sa dodávateľom je prestížna záležitosť.... Otázok bolo samozrejme viac, no ukázalo sa, že i odporúčanie pána Hokiyamu a fľaška demänovky majú svoje hranice. Terakubo-san sa zdvorilo poklonil, poďakoval za návštevu a náhlivo sa pobral k brúsnemu kameňu, kde ho už čakalo niekoľko nožov. Prezident – neprezident, práca nepočká. No ešte predtým položil na predo mňa na pult malú krabičku. Viem, že v Japonsku nie je slušné si darček rozbaliť v prítomnosti darujúceho a tak som len úctivo poďakoval: „Arigatou.“

Vonku už bola tma a pofukoval studený vietor. Plný zážitkov som sa zastavil v pouličnom bufete na misku horúceho ramenu. Nedočkavo som rozbalil malú škatuľku. Našiel som v nej nožík v puzdre, na ktorom boli hrdo zoskupené štyri číslice: 1 5 0 0